Ako opäť dokazuje Australian Open, genialita grandslamových turnajov je v tom, že nás nenútia vyberať si.
Poriadok alebo chaos? Veľké hviezdy alebo čerstvé tváre? Krieda alebo zmätok? Čo chcú fanúšikovia tenisu?
Zdá sa, že sa nikdy nedokážeme rozhodnúť. Ak sa v prvých kolách niekoľkých turnajov vyskytnú nepokoje, začneme reptať, že žiadny z dnešných hráčov sa nemôže rovnať bohom dávnych čias. Ale ak sa opäť objavia noví bohovia a začnú vyhrávať všetko, čo je v dohľade, zívame a povieme: „Ukáž mi niečo nové, prosím.
Tohtoročný Australian Open bol ukážkou oboch týchto reakcií.
Na strane žien došlo skoro k značnému masakru, najmä v hornej polovici. Iga Swiatek a Elena Rybakina, dve bývalé slamové šampiónky, tam boli najvyššie nasadené, no v treťom kole boli preč. Namiesto toho sa v utorňajšom štvrťfinále 50. Linda Nosková postaví proti 93. Dayane Yastremskej a 75. Anna Kalinskaya bude hrať s nasadenou 12-kou Zheng Qinwen. Pred týmto turnajom sa tieto štyri ženy dostali len do jedného grandslamového štvrťfinále medzi sebou. V sobotu si jeden z nich zahrá o titul AO.
Na strane mužov sa formuje žreb. Štyria najlepší nasadení – Novak Djokovič, Carlos Alcaraz, Daniil Medvedev, Jannik Sinner – všetci bezpečne dorazili v druhom týždni. Medvedeva nakrátko priviedol Emil Ruusuvuori k šialenstvu, ktoré odbíjalo raketou, a Djokovič si to skoro pomiešal s otravným fanúšikom; inak bol ich postup do štvrťfinále bez drámy. K nim sa pridajú ďalšie štyri známe tváre: Taylor Fritz, Alexander Zverev, Hubert Hurkacz a Andrey Rublev.
Medvedev prišiel z dvoch setov na zápas proti Ruusuvuorimu v zápase, ktorý sa skončil o 3:39 ráno.
© AFP alebo poskytovateľov licencií
Negatívne reakcie na tieto rozdielne výsledky boli predvídateľné. Na jednej strane sa vrátilo obávané a (oprávnene) vyhnané c-slovo – chaos –, aby opísalo ženský turnaj. Na druhej strane, mužské podujatie bolo označované ako Novak Djokovič Invitational – napokon ho vyhral 10-krát – a ATP Tour ako „Novak +“.
Výsledky na oboch stranách sú rozšírením dlhodobých trendov.
Už dve desaťročia, odkedy Roger Federer odštartoval éru Big 3 víťazstvom na svojom prvom majore vo Wimbledone v roku 2003, bola ATP v bezprecedentnom období dominancie top hráčov. Od roku 2004 vyhrali Federer, Nadal a Djokovič 66 zo 79 odohraných veľkých turnajov. Djokovič vo veku 36 rokov má za sebou sezónu, v ktorej vyhral tri zo štyroch, a zdá sa, že je pripravený robiť to isté, kým nebude mať 40 alebo viac.
Na druhej strane WTA pred dvoma rokmi odstúpila od svojej vlastnej 23-slamovej superhviezdy Sereny Williamsovej. Od jej posledného veľkého víťazstva v roku 2017 vyhralo slamové tituly 16 rôznych žien. Swiatek a Sabalenka to začali meniť; aj keď možno nie sú Sereninými nástupcami, zdá sa, že sú šampiónmi na dlhú trať. Ako však Ige pripomenula Nosková, jej talentovaná 19-ročná dobyvateľka Down Under, na ženských majoroch stále číha nebezpečenstvo za každým rohom.
Swiatek prirovnal veľký zásah Noskovej k Aryne Sabalenkovej a Elene Rybakinovej.
© © Andy Cheung / ArcK Images / Getty Images
Ak si myslíte, že je to tak s mužmi a ženami, zamyslite sa znova. Chris Evert a Martina Navrátilová dominovali ako žiadna iná dvojica hráčov v otvorenej ére; v rokoch 1982 až 1985 spolu vyhrali 15 veľkých turnajov za sebou. Steffi Grafová a Serena išli v ich stopách, keď vyhrali 23 a 22 slamov. Čo sa týka mužov, medzi érami Sampras-Agassi a Big 3 prešlo ATP vlastným chaotickým medzivládou. V rokoch 2001 až 2003 Goran Ivanisevic, Thomas Johansson, Albert Costa, Juan Carlos Fererro, Andy Roddick a Gaston Gaudio vyhrali každý jeden Slam a nikdy ďalší.
Čo sa týka toho, prečo sa to za posledných 20 rokov zmenilo a prečo mužom tak dlho vládne taká malá elita, neviem, či existuje všeobjímajúce vysvetlenie.
Skutočnosť, že muži hrajú najlepší z piatich na Slamoch a ženy najlepšie z troch, dáva lepším mužom výhodu. Ale veľká trojka bola rovnako dominantná na Masters 1000s, kde hrajú najlepší z troch. V mužskej hre je viac veľkých serverov a to vždy pomáha, ale Nadal vyhral 22 veľkých turnajov bez jedného. V týchto dňoch je na ženskom turné dobrá hĺbka a špičkové hráčky sú výzvou už v prvých kolách. To isté sa však dá povedať aj o mužoch. Možno je to len tým, že Federer Djokovič, Nadal a Serena sú a boli jednorožci – špeciálni športovci, ktorých stála dokonalosť sa nikdy nedá zopakovať. ATP vyprodukovalo v Alcaraze potenciálneho nástupcu, no napriek všetkému jeho brilantnosti nevyzerá, že vyhrá všetko, navždy v štýle Big 3. Inými slovami, vyzerá ako človek.
Djokovič zostáva mužom, ktorého treba poraziť, keď hľadá 11. titul na Australian Open.
© Getty Images
V ideálnom svete by každé turné malo jednu alebo dve alebo tri hviezdy, ktoré vyhrajú dosť na to, aby (a) rozvinuli masovú základňu fanúšikov a (b) rozbúrili srdcia ľudí, keď ich niekto vyzýva alebo porazí. Ale aj keď veci nie sú ideálne, oba scenáre – poriadok aj chaos – majú svoje odvrátené stránky. Keď superhviezdy vyhrávajú, dávajú momentu význam a zmysel pre históriu, ako aj emocionálne spojenie so svojimi fanúšikmi, ktoré sa vytváralo roky – pre ľudí niečo znamenajú. Keď Popoluška vyhrá, dá nám ten náhly, šialený, oslobodzujúci pocit, že všetko na Božej zelenej zemi je možné.
Po pravde, ani remíza na Australian Open nie je tak či onak. Aryna Sabalenka a Coco Gauff, semiačka č. 2 a 4, sú stále nažive na ženskej strane. A aj keď Djokovič vyhral 10-krát Aussie Open, stále je pred nami napätie a potenciálne otrasy. Alcaraz, Sinner a Medvedev dokázali, že ho dokážu poraziť v zápasoch, ktoré zúfalo túži vyhrať.
akej veľkosti tenisovej rakety
Genialita grandslamových turnajov je v tom, že dva samostatné turnaje prebiehajúce vedľa seba nám tak často dávajú oboje – superhviezdy a Popolušky, kriedu a zmätok. Tenisoví fanúšikovia sú jediní športoví fanúšikovia, ktorí si nemusia vyberať.
